TOMAN, Jindřich (ed.). Angažovaná čítanka Romana Jakobsona: články, recenze, polemiky 1920-1945 a Moudrost starých Čechů. Praha: Univerzita Karlova, nakladatelství Karolinum, 2017. 298 s. ISBN 978-80-246-3673-3.

Nová publikácia pražského nakladateľstva Karolinum predstavuje vplyvného ruského lingvistu a literárneho vedca Romana Jakobsona z menej známej stránky. V predkladaných textoch sa profiluje ako všestranný intelektuál, ktorý chápal vedu, umenie a politiku ako spojené nádoby, nebál sa vyjsť aj mimo tradičné, filologicky vymedzené hranice slavistiky a prezentovať svoje - neraz i polemicky zahrotené - názory pred širším publikom. Výber týchto "angažovaných" textov pokrýva obdobie od dvadsiatych po zhruba polovicu štyridsiatych rokov minulého storočia, to znamená dobu jeho pražského pôsobenia a prvé roky emigrácie v USA. Relatívne samostatnú časť zväzku tvorí vyše stostranová štúdia Moudrost starých Čechů, ktorú Jakobson vydal už v americkej emigrácii v roku 1943 s podtitulom Odvěké základy národního odboje, reagujúc tak na aktuálnu politickú situáciu v Európe.

Už v úvodnej stati Věda a noviny v pojetí Mágrově autor zdôrazňuje spoločenskú úlohu humanitných vied a dôležitosť prezentovania odborných poznatkov nielen striktne akademickými cestami, ale aj prostredníctvom novinovej žurnalistiky, ktorá sa v tom čase stále ešte chápala ako relatívne nový spôsob populárno-náučného pôsobenia na verejnosť: bežne dostupné denníky majú byť podľa neho platformou nielen pre politicko-ekonomické, umelecké či športové spravodajstvo, ale aj pre vedecké výstupy. Tie však musia byť písané dostatočne zrozumiteľne aj pre laickú verejnosť. Súčasný čitateľ si tak okrem iného môže porovnať vtedajšiu úroveň polemík vo verejných masmédiách s tou dnešnou.

Jakobson sa v medzivojnovom Československu prvýkrát objavuje v roku 1920 ako člen misie Červeného kríža, ktorá sa zaoberá repatriáciou ruských vojnových zajatcov. Pri tejto príležitosti podáva čosi ako zovšeobecňujúcu správu o kultúrnej situácii v porevolučnom Rusku, ktoré bolo pre vtedajší Západ značne neprehľadným priestorom. Hodnotia sa pritom úspechy boja s negramotnosťou, stav verejných knižníc, múzeí či divadiel alebo celkový podiel "predrevolučných" spisovateľov a intelektuálov na verejnom živote, tzn. ich účasť vo verejných inštitúciách a organizáciách. Jakobson sa tu javí ako apologét prebiehajúcich revolučných zmien, reformu kultúry vo svojej vlasti totiž hodnotí prevažne kladne. Obhajuje tiež porevolučnú básnickú avantgardu, predovšetkým Majakovského a ďalších futuristov, pred dobovou emigrantskou kritikou, ktorá vo formálne i obsahovo šokantných veršoch mladých bardov neraz nedokázala rozpoznať viac než len proboľševický pamfletizmus. Na druhej strane, tak trochu paradoxne, musí Jakobson pred výpadmi zo strany prokomunisticky orientovaného časopisu Lidová kultura brániť divadelné novátorstvo Vsevoloda Mejerchoľda (vo vyhrotenej debate s vtedajším redaktorom časopisu S. K. Neumannom, ktorý schvaľoval zrušenie Mejerchoľdovho divadla ruskými boľševikmi).

Jakobsona ako lingvistu zaujíma predovšetkým zvukovo-sémantická výstavba básne a z tohto pohľadu sa mu výboje ruských futuristov zdajú objavnejšie než poetika ich českých súčasníkov. V nadväznosti na Šklovského a ďalších formalistov na konkrétnych príkladoch ukazuje, ako zvuková práca so slovnými novotvarmi zároveň rozširuje i prehlbuje významovú stránku verša - razí tak cestu J. Mukařovskému a nasledujúcim generáciám českých štrukturalistov: "Třeba říci, že také organizace zvuků ve vnitru verše je méně propracována, méně uvědomělá u moderních českých básníků než například u Majakovského, Chlebnikova, Pasternaka. Takové skupiny jako dlouhé dalekohledy u Seiferta (což podle terminologie nové ruské poetiky je takzvaný povtor, to je opětování, zvrat typu abc - ab - cba)tvoří zvukoobrazovou paralelu, poetickou etymologii, jak to nazývám. Široké i rozmanité užívání hry podobnými sblíženími nejen zvyšuje zvukovou důtklivost verše, nýbrž také obohacuje poetickou sémantiku (hru slovními výrazy)" (s. 33).

Dôslednú orientáciu na novo vznikajúcu štrukturálnu poetiku vidieť aj v Jakobsonovom ohlase na prvý pražský Zjazd slovanských filológov v roku 1929, ktorý podľa neho vniesol do čoraz anachronickejších dišpút o otázkach "všeslovanstva" čerstvý vietor. Neznevažuje prácu svojich predchodcov, najmä pokiaľ ide o budovanie materiálnej bázy výskumu, nová slavistika však má podľa neho stáť na pevných metodologických základoch, pričom vzorom jej má byť štrukturálna lingvistika: "Ta avantgardní věda, která v posledních desetiletích minulého století vytlačila romantické snění o Slovanstvu, tato pozitivistická slavistika vykonala za půlstoletí obdivuhodnou práci kritickou i kladnou, sebrala a roztřídila ohromný materiál, s nímž nyní pracujeme. /.../ Kdybychom chtěli stručně charakterizovati vůdčí myšlenku dnešní vědy v jejích nejrozmanitějších projevech, neměli bychom přiléhavější označení než strukturalismus. Každý souhrn jevů, který probírá současná věda, se projednává nikoli jako mechanický shluk, nýbrž jako strukturální celek, jako systém, a základním úkolem je odhaliti jeho vnitřní zákony - statické i vývojové. Nikoli zevnější popud, nýbrž vnitřní předpoklady vývoje, nikoliv geneze v jejím mechanickém pojetí, nýbrž funkce je střediskem dnešních vědeckých zájmů" (s. 45). Ako vieme, ďalší vývoj politických udalostí v Európe a v Československu tento sľubne sa rozvíjajúci prúd slovanskej filológie zahatil, takže naň bolo možné nadviazať až o mnoho desaťročí neskôr.

Glosujúcu povahu má aj stať písaná pôvodne nemecky pre časopis Slavische Rundschau, v ktorej sa autor zamýšľa nad dosiahnutými výsledkami ruskej slavistiky a zároveň - ako je preňho typické - vytyčuje nové ciele. Text, ktorý podľa editora jakobsonovského zborníka Jindřicha Tomana "může odradit jako cvičení v suché akademické němčině, přesycené jmény a detaily", je zaujímavý najmä poukazom na podmienenosť vedeckých východísk (a netýka sa to len vied humanitných) domácim kultúrnym zázemím, respektíve národnou povahou. Z tohto pohľadu je ruské teoretické uvažovanie výsostne antipozitivistické ("nechuť vůči pozitivismu je charakteristická pro všechny projevy ruského myšlení - stejně pro Dostojevského jako pro ruský marxismus"), antikauzalistické a teleologické: "pro ruský myšlenkový názor je typická převaha otázky "k čemu" [wozu] nad otázkou "proč" [warum]" (s. 50). Ďalšou dôležitou charakteristikou ruského vedeckého myslenia je jeho syntetizujúci holizmus, dôraz na vzájomné previazanie zdanlivo nesúvisiacich oblastí poznania - Jakobson tu cituje geografa Dokučajeva, vyzývajúceho k štúdiu korelačných vzťahov, "které existují mezi silami, tělesy a jevy, mezi mrtvou a živou přírodou, mezi rostlinnou, živočišnou a minerální říší na straně jedné a člověkem, jeho životem, a dokonce i jeho duševním světem na straně druhé" (s. 51). Badať tu dozvuky nábožensko-filozofických ideí tzv. ruského kozmizmu z prelomu storočí, ktoré tak výrazne ovplyvnili ideologickú doktrínu Ruska a Sovietskeho zväzu v nasledujúcich desaťročiach (filozoficky fundované spracovanie tejto témy nájdeme v Prameňoch a zmysle ruského komunizmu Nikolaja Berďajeva).

Na inom mieste Jakobson upozorňuje, že metodológia Pražského lingvistického krúžku nemá pôvod len v saussurovskej lingvistike s jej zdôrazňovaním synchrónneho aspektu jazyka, ale chce byť i originálnym rozvedením plodnej domácej tradície: zmieňuje tu v Čechách pôsobiaceho Bolzana a jeho žiaka Vincenca Zahradníka, Augusta Schleiera, I. J. Hanuša a nakoniec i T. G. Masaryka (predovšetkým jeho Základy konkrétnej logiky z roku 1884) - tí všetci svojimi prácami spoluvytvárali moderné poňatie jazyka ako funkčného systému znakov. Je tu napokon i podstatný rozdiel medzi ženevskou a pražskou školou: "Strukturální koncepce spojitosti mezi podstatou věci a jejím vývojem jest i u Masaryka i v pracích Kroužku spjata s teleologickým pojetím historického procesu, kdežto pro Saussura jsou jazykové změny slepé a nesmyslné" (s. 63).

Okrem hodnotenia aktuálneho stavu humanitných vied vo vtedajšom Československu Jakobsona samozrejme zaujíma aj situácia v bývalej vlasti; podrobne sa jej venuje hneď v niekoľkých článkoch, kde proti západnému "atomismu vědění" stavia sovietsky utopický projekt univerzálneho poznania (tento koncept iný významný ruský emigrant neskôr nazve Gesamtkunstwerk Stalin[1]), ktorý je z jeho pohľadu akýmsi pokusom o zavŕšenie pôvodne romantických snáh o "globálnu koncepciu vesmíru": "tento pokus musí evropská věda vzíti na vědomí, i kdyby jeho základy, východiska a postuláty jí byly cizí a vzdálené" (s. 70). Znie to takmer ako obhajoba sovietskych pomerov (ostatne, citovaný článok bol pôvodne písaný pre časopis Země sovětů), Jakobsonovi však išlo o vytvorenie obojstranného dialógu: sovietski bádatelia majú taktiež pozorne sledovať a rešpektovať postupy západných kolegov, pretože "jenom při nepřetržitém a všestranném sledování vývoje západní vědy lze se vyvarovati toho, že se budou znovu objevovat Ameriky" (s. 71). Sovietska veda je navyše v porovnaní s tou západnou v značnej nevýhode, pokiaľ ide o výskumné oblasti vyžadujúce si systematickú a dlhodobú prácu veľkého počtu kvalifikovaného personálu, ktorého je v ZSSR stále zúfalo málo.

Jedným z leitmotívov Jakobsonovej publicistiky tohto obdobia je vyzdvihovanie dôležitosti cyrilometodskej tradície a vôbec byzantského kultúrneho vplyvu na rozvoj slovanských národov v ranom stredoveku - píše o tom v recenzii na tretí diel práve vydaných Dejín ľudstva, v nekrológu na historika N. K. Nikoľského či v glose k stredovekým česko-židovským literárnym pamiatkam. Je zrejmé, že v pohnutých tridsiatych rokoch minulého storočia malo pripomínanie si hlbokých koreňov slovanskej vzdelanosti kardinálny význam najmä ako opora voči agresívnym nacionalistickým pseudovedám, znevažujúcim špecifiká "podradných" národov.

Nasledujú texty, ktoré Jakobson publikuje už v americkej emigrácii: do USA dorazil v júni 1941 a prakticky ihneď sa zapojil do vedeckého života židovsko-českej emigrantskej obce. V jednom z prvých článkov pre krajanské Newyorské listy sumarizuje úlohy európskych vzdelancov v novej vlasti, pričom kritizuje mechanicky nekritické preberanie metodológií amerických vedeckých a univerzitných pracovísk zo strany niektorých európskych kolegov - proti tomu stavia potrebu vzájomne obohacujúceho polylógu rôznorodých bádateľských prístupov: "Nehlásáme umělé zachovávání jakéhosi titěrného akademického svérázu, jistě co největší přiblížení k místnímu názvosloví a k místnímu okruhu aktuálních otázek je účelné a žádoucí, ale vědecká škola, tradice, přesvědčení, to všechno není věc oportunity, a konečně pro americkou mladou generaci je nejcennější na styku s profesory emigranty právě kontakt s vědou evropskou" (s. 103).

Jakobsonova rozsiahla kritika románu českého židovského emigranta Egona Hostovského Sedmkrát v hlavní úloze (šlo o verejnú prednášku, ktorá - rovnako ako samotný Hostovského román - vyvolala v emigrantských kruhoch značné kontroverzie) môže z dnešného pohľadu pôsobiť trochu anachronicky vehementným poukazovaním na nesúlad medzi umeleckou fikciou a reálnou historickou situáciou obdobia protektorátu. Je zrejmé, že zložitá doba tlačí do úzadia estetický charakter beletristického textu (jeho estetickú funkciu, povedané jakobsonovským jazykom) a vyvoláva potrebu posudzovať skôr jeho "faktografický" potenciál. Platí to najmä pre román, v ktorom je okruh českých intelektuálov - tradične vnímaný ako dôležitá hybná sila pri organizovaní protifašistického odboja - vykreslený v neveľmi priaznivom svetle. Jakobson cíti, že je nutné sa voči takémuto - podľa neho skreslenému - poňatiu dôležitej historickej témy dôrazne ohradiť: "zápisky Jaroslava Ondřeje [t. j. hlavnej postavy románu - M. P.], třebaže mluví o české skutečnosti, nemají s českou skutečností nic společného a nemohou být pramenem pro její poznání". Vyvolá tým búrlivé debaty o miere autorskej slobody či, povedané dnešným jazykom, o legitimite "fikcionalizácie" dejín. Dosť neopodstatnene pôsobí najmä stotožňovanie perspektívy rozprávača s názorovými stanoviskami samotného autora. Inak povedané, Jakobsonovi prekáža myšlienková ambivalentnosť celého románu, žiada si jasné a nedvojzmyselné zaujatie stanoviska. Súčasný teoretik literárneho rozprávania by povedal, že Jakobson odmieta nespoľahlivosť Hostovského rozprávača(v tomto prípade ide o hrdinu so zjavne psychopatologickou úchylkou, ktorá sa premieta aj do jeho rečového prejavu): "Rozpínavost Ondřejova nejen roztáhla knihu, ale dokonce vytlačila z ní Egona Hostovského jak slohově, tak myšlenkově. Poměr pravého autora k svému hrdinovi a k jeho blouznění zůstává nevyjádřen" (s. 119). Všetky Jakobsonove výhrady je však opäť nutné vnímať v konkrétnom dejinnom a geografickom kontexte. Zjavne sa totiž obával, že potenciálny americký čitateľ, neznalý českých reálií, môže považovať umelecký výmysel za bernú mincu. A na čo iné má slúžiť "angažovaná" kritika (v dobrom slova zmysle), ak nie na to, aby podobné nedorozumenia uvádzala na pravú mieru.

Mnohé z už spomenutých motívov Jakobson naplno rozvinul v monumentálnej filozoficko-historickej štúdii Moudrost starých Čechů, ktorá rozsahovo tvorí viac ako polovicu antológie: razí v nej ideu, že slovanská identita sa historicky vyvinula z nutnosti "stálé obrany proti odvěkému a neúnavnému útočníkovi", tzn. proti nemeckému kultúrno-politickému vplyvu. Vzniká však istá pochybnosť o zmysluplnosti zaradenia tohto textu do aktuálnej antológie, keďže bol v Čechách samostatne vydaný len nedávno[2], navyše s podrobným poznámkovým aparátom (ten v Tomanovej edícii chýba) a vyššie zmienenými polemickými reakciami zo strany českých emigrantov - Stanislava Budína, Adolfa Hoffmeistera, Jiřího Voskovca, Eduarda Goldstückera a ďalších. Napriek tomu nemožno recenzovanú publikáciu hodnotiť inak, než ako ďalší zásadný vklad do poznania Jakobsonových "mimolingvistických" aktivít, a spolu s tým aj ako dôležitý dokument o komplikovanom vývoji spoločensko-politickej situácie v prvorepublikovom Československu.

Poznámky

[1] Porov. Boris Grojs: Gesamtkunstwerk Stalin: rozpolcená kultura v Sovětském svazu; Komunistické postskriptum. Praha: Akademie výtvarných umění v Praze, 2010. 189 s. ISBN 978-80-87108-17-8.

[2] Tomáš Hermann - Miloš Zelenka (eds.): Roman Jakobson. Moudrost starých Čechů: komentovaná edice s navazující exilovou polemikou. Praha: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2015. 382 s. ISBN 978-80-7465-112-0.