HRUŠKA, Petr. Nikde není řečeno. Brno: Host, 2019

Pre Petra Hrušku je už od jeho prvotiny Obývací nepokoje (1995) príznačná vizuálna konkrétnosť až hmatateľnosť básnického výrazu, jeho lokalizácia v civilnom mestskom prostredí (nielen rodnej Ostravy) a vyhýbanie sa akýmkoľvek „metafyzickým pravdám“. P. Hruška rád pracuje s opakujúcimi sa motívmi a situáciami, tvoriacimi už pomerne dobre rozpoznateľný autorský mikrosvet (panelákový byt, kráčanie po ulici, cesta autom či vlakom, sídliskové nonstopy, supermarkety či benzínové pumpy), na okraji ktorých sa vždy odohráva čosi nesamozrejmé a bolestne naliehavé. Ilustrácie výtvarníka Jakuba Špaňhela (ilustroval aj predchádzajúcu Hruškovu zbierku Auta vjíždějí do lodí), načrtnuté hutnými ťahmi, zvýrazňujú autorskú poetiku vystavanú na drobnokresbe každodenných banalít dnešného postindustriálne odkúzleného sveta, ale aj na hľadaní akéhosi prvotného archetypálneho podložia opakujúcich sa dejinných udalostí. Túto druhú polohu predstavujú v aktuálnej zbierke najmä „excerpty“ zo sumerských hlinených tabuliek vložené medzi jednotlivé básne.

KOLMAČKA, Pavel. Život lidí, zvířat, rostlin, včel. Praha: Triáda, 2018

Pavel Kolmačka je básnikom rurálneho prostredia, hoci nálepka „prírodná lyrika“ by bola aj v jeho prípade dosť nepatričná - už len preto, že viaceré básne zbierky majú výrazne epický rozbeh alebo sú z veľkej časti dialogizované. Ak by sme teda mali Kolmačkovu tvorbu predsa len nálepkovať, potom by sa ponúkal dnes čoraz exponovanejší termín environmentálna poézia. A hoci sa autor miestami ironicky pohráva s rôznymi básnickými tvarmi, postupmi i postojmi, testujúc ich autentickosť v rámci svojsky uchopenej postmodernej paradigmy, jeho - vskutku zemitý - poetický jazyk je v celkovom vyznení až zriedkavo vážny, väzí pevne zapustený vo svete ľudí, zvierat, rastlín a včiel.

HEINRICHOVÁ, Wanda. Jehla sestupuje. Praha: Fra, 2018

Wanda Heinrichová je v Prahe žijúca žilinská rodáčka a slovenské reálie či samotná slovenčina sa občas vkradnú aj do jej - inak výhradne česky písanej - poézie. V najnovšej zbierke je v slovenčine báseň Vec, v nostalgicky ladenej spomienke s názvom Bílá sa mihne veršík „kde bolo tam bolo“ a v Odsouvání - pre mňa najsilnejšej básni celej zbierky - zas v pravú chvíľu zaiskrí írečitý vulgarizmus. Zo všetkých troch predstavovaných básnických kníh je tá Heinrichovej asi intelektuálne najnáročnejšia: precíznosť jemne ironizujúceho tónu (sama v inej súvislosti hovorí o „jehlopise“), viacjazyčnosť, nečakané fyzikálno-zoologické odbočky a rafinované odkazy na Kafku, Biebla, Schwittersa či Felliniho zjavne nie sú cielené na širšiu čitateľskú obec.