Text, metatext a performativita: niekoľko pohľadov na „estetizáciu života“ v období ruskej moderny a postmoderny

     Performatívne postupy v umení a literatúre prispievajú k oslabovaniu hraníc medzi komunikačným priestorom autora a recipienta: prebieha vťahovanie recipienta do procesu tvorby, ktorý sa odohráva v „reálnom čase“. Divák, poslucháč či čitateľ (nezriedkavým je prepojenie viacerých recepčných polôh) sa v najvyššej možnej miere približuje priestoru autora, ale zároveň si zachováva i tradičnú pozíciu v komunikačnej situácii, ktorej podstatou je určitý odstup, umožňujúci interpretačné uchopenie diela ako celku. Zároveň sa kladie dôraz na procesuálnosť tvorby, na jej „udalostný“ či ludický charakter (na rozdiel od divadelného predstavenia sa koncepcia performancie či performatívnej udalosti vytvára až v momente jej priebehu), spolu s jej zasadením v špecifickom kultúrno-spoločenskom prostredí, resp. intervenciou do tohto prostredia. Častejšie než o umeleckom či literárnom diele sa preto hovorí o estetizujúcom výraze alebo geste, ktoré je jedným zo špecifických prejavov semiotizácie udalostí každodennej reality. „Každodenný“ v tomto zmysle znamená esteticky bezpríznakový, nehľadiac na určitú sémantickú rozostrenosť tohto pojmu.  [čítať ďalej]

Sprievodca „sprievodnými javmi“. Mestský text u Juraja Briškára

     Už úvodné vety Briškárovho Sprievodcu nezrozumiteľnosťou (2014) obsahujú základné pojmy, okolo ktorých sa bude točiť veľká časť tohto pozoruhodného „bezdejového“ románu (resp. románu, ktorý opäť raz otvára otázku po zmysle a povahe dejovosti v literatúre): „mnohotvárnosť“, „dôvernosť“, „výnimočnosť“, „pozornosť“. Každý z pojmov implikuje svoj protiklad, či skôr celú sieť sémanticky jemne odstupňovaných protikladov, ktoré sa v priebehu rozprávačovho putovania bližšie nepomenovaným mestom stávajú čoraz zreteľnejšími. Vzťah medzi časťou a celkom je pritom kľúčový - každý verbálny, vizuálny či akýkoľvek iný fragment skutočnosti si hľadá kontext, v ktorom by rozohral svoje významové možnosti. Náhodný prvok, ktorý nezapadá do skladačky vstrebávaných vnemov, pôsobí redundantne, vytvára dojem neprimeranosti, náhodnosti, banality. Fragmenty životných udalostí zvyčajne získavajú ráz osobitosti len natoľko, nakoľko sa stávajú znakovým poukazom na zmysluplnú zavŕšenosť celku, ktorá predpokladá existenciu zámeru, v prípade textu autorskej intencie. Každý mimovoľne odlúpnutý moment reality sa preto musí stať súčasťou celkového naratívneho tvaru, ktorý v tomto prípade nie je ani mimetický, ani fikčný v obvyklom slova zmysle: zobrazované udalosti v podstate nič „nenapodobujú“ a nespája ich žiaden „vymyslený“ príbeh. [čítať ďalej]