Fragmentárno v hlave

(zápisky blúdiaceho)

Občas človek cíti až fyzický odpor k práve napísanej myšlienke. A predsa (chcel som napísať „A aj tak“, a napísal som „A predsa“ - to je typické) je rád, že si ju zapísal. Aj keď to má s tým, čo sa deje v jeho hlave, len málo spoločného.

Pomerne často sa poukazuje na to, že myšlienky sa v hlave nerodia v tej podobe, akú získavajú dodatočným zaznamenaním na papieri - neobsahujú interpunkciu, nezoraďujú sa podľa pravidiel syntaxe atď. Ale platí to aj opačne: vety na papieri síce čítame v súlade s gramatickými a logickými pravidlami, ale ich plné pochopenie sa už deje nelineárnym spôsobom, dodatočne z neho vnímame len akésy pablesky vzlínajúce do vyšších vrstiev vedomia, ktoré nachvíľu zameralo pozornosť na vlastný obsah. Lineárnosť prechádza do obraznosti a naopak.

Verbálne formulovanie spontánne sa vynárajúcej myšlienky je samozrejme dvojsečná zbraň: človek nachádza isté uspokojenie či samoľúbe zadosťučinenie v zachytení čohosi tak prchavého, ale musí za to platiť čakaním na vynorenie sa ďalšej spontánnej myšlienky: čakaním, ktorého dĺžka je zrejme priamoúmerná miere jeho sebauspokojenia. (Okrem tohto vyložene hlúpeho pocitu bráni spontánnemu vzniku myšlienok aj rovnako hlúpe „nakopenie žlče“.)

Právoplatnosť a životná váha nejakej zapísanej myšlienky sa aj tak vyjavia až s dostatočným časovým odstupom. Hneď po zapísaní sa myšlienka podobá práve narodenému dieťaťu obalenému materničným slizom - čosi tu piští a hýbe sa, ale zatiaľ to má len veľmi nejasné obrysy. Zápach však napovedá, že by mohlo ísť o čosi živé.

II.

Je známe, že myšlienka, ktorá sa nezapíše hneď, ako sa objaví, pomerne rýchlo vyvetrá a potom už jej záznam ani nestojí za námahu. Ale zvláštne je, že o čosi neskôr - o deň, o mesiac, ale pokojne aj o veľa rokov - sa môže objaviť prakticky tá istá myšlienka, len v trochu „aktualizovanej“ podobe či s trochu iným „dizajnom“, a z nepochopiteľného dôvodu opäť naberá na naliehavosti. Čo je príčinou tejto premeny? Strata pamäti to byť nemôže, veď spomienka na predchádzajúci pocit únavy a znechutenia z tejto (či podobnej, rovnako vtieravej) myšlienky ešte nevyprchala. Ukazuje sa, že vytesnená myšlienka časom v mozgových podložiach záhadne napučala.

III.

Myšlienka optimisticky smerujúca k svojmu zavŕšeniu nie je oveľa viac než prejavom iracionálneho strachu z faktickej nemožnosti takéhoto zavŕšenia. Avšak snaha o zbavenie sa tohto strachu zas myšlienku odsudzuje k tomu, aby sa znovu a znovu vracala k bodu, z ktorého vyšla. Východiskový bod myslenia tak funguje ako akýsi magnet, ktorého sila je nepriamoúmerná strachu zo zlyhania v hľadaní myšlienkovej koherencie. Ide o v podstate formálny proces, ktorého gro spočíva v tom, že vedomie volí medzi dvomi negatívnymi pocitmi: medzi pocitom straty pevnej pôdy pod nohami a rozpačitosťou z násilného dotiahnutia myšlienky do konca, len aby sa dokázala jeho možnosť (t. j. možnosť „dotiahnutia"), a zároveň sa ukojila potreba po záchytnom bode. V každom prípade sú výsledkom podobného počínania neodvratne nutkavé výčitky svedomia.

IV.

V noci sa zakrádame sami k sebe. S pohárikom pálenky v jednej ruke, s horiacou cigaretou v druhej. Svietime si na cestu do katakomb minulosti. Aj tak jasne nevidíme, kde končí obraz na stene a začína pavučina. Ráno zas zarinčí reťazami. Nie, dnes už nerinčí, dnes už iba inteligentne pípa v podobe digitálneho budíka.

Myslím, že najväčšou pozemskou silou nie je sila gravitačná ani atómová. Je to sila myšlienkovej projekcie (inak ju nazvať neviem). Tá vedie naše kroky, riadi naše úvahy aj pocity (vedie určite aj tieto prsty po klávesnici, rozhoduje, kam položia bodku). Rozhoduje úplne o všetkom - o logických väzbách aj o chybe v programe, o všetkom, čo nás kedy napadne alebo nenapadne. Dalo by sa to nazvať aj slovom Boh alebo „vôľa k moci“, keby to zároveň nebola vôľa k tej najhoršej bezmoci.

VI.

Noc prerývane a prudko dýcha, ráno kašle, chrchle a píše nám diagnózu nechtom na sklo. Ale čo sme si vychovali, to máme.

VII.

Mám pocit, akoby už-už mala prísť sobota. Len aby zas neprišla zbytočne.

VIII.

Škála odtieňov sivej je nevyčerpateľná - opisovať jednotlivé medzistupne od čiernej až k bielej je možné prakticky donekonečna. Keby to nešlo, myšlienky aj k nim smerujúce prsty by nám zvädli. Krajinu by zakryl sneh zubnej pasty. Je treba ísť spať.

IX.

Hruškovica len pomaly a namáhavo zmýva každodennú mastnotu nevyhnutnosti. Lepí sa na kožu a zapácha, saponáty ten puch ešte zhoršujú. Do takto polepenej mysle môže čerstvá a čistá myšlienka zablúdiť len náhodou - cestou domov z nočného flámu. Ráno sa ale spamätá a s odporom zistí, že sa netrafila do tej správnej hlavy a zase sa odporúča.

Ku gilotínam to ťahá najmä tých, ktorí aj vlastné myšlienky najradšej delia na odseky.