N. sedí v nočnom podniku na okraji Holešovíc, čaká na autobusový spoj a čmára si do zápisníka. Približne toto: „Tá ľahkosť a rýchlosť, s akou nachádzajú spoločné témy, o ktorých sa dokážu hodiny a hodiny zanietene baviť, ľudia so zdanlivo úzkymi obzormi. Spomínam si, ako som si asi v štrnástich rokoch prvýkrát intenzívne uvedomil - pri pohľade na dievča, ktoré ma v tej dobe veľmi priťahovalo... Postávali sme v kulisách rozostavaného nákupného centra na jednom z nevzhľadných sídlisk rodného mesta, z lacného dvojkazeťáka na parapete hral punk, hm... dvojkazeťák, dnes už archaická vec...  Teda pri pohľade na to dievča a zhruba rovnako starého kamaráta, ktorý s ňou o čomsi živo diskutoval, vtipkovali pritom a nahlas sa smiali, zrazu som si uvedomil, že ani keby som ako chcel, týmto spôsobom sa ja s ňou nikdy baviť nedokážem. Obvykle som sa v takých prípadoch...“ 

     N. nestihol dopísať vetu, z úvah ho vyrušil hlas mladej, na prvý pohľad celkom sympatickej ženy, ktorá pristúpila k jeho stolu s nervóznym úsmevom a s otázkou, či si môže prisadnúť. Vyznelo to dosť čudne, miestnosť bola poloprázdna, všade naokolo spústa voľného miesta. N. roztržito prikývol, v tom preberaní sa spomienkami mu bizarnosť situácie ani príliš nedochádzala. Došla mu ale hneď vzápätí, keď dievčina spustila. „Samomluva“ by bol v jej prípade dosť slabý výraz, miestnosť zaplavila valivá prietrž slov s prepadmi do chaoticky súmračných podlaží vedomia, do priestorov plných zadretých tráum a bolestí, ťažko povedať nakoľko skutočných a nakoľko vyfabulovaných, ktoré si sem to úbohé stvorenie dovlieklo z večernej ulice (už tam si ju N. všimol, ako sa „navážala“ do okoloidúcich a odkláňala ich z plánovaného smeru trasy). Schizofrenička? Feťáčka? Možno jedno aj druhé, napadlo ho.

     Žena ho hneď nato vehementne - doslova celým telom - prosí, aby z podniku preboha neodchádzal skôr ako ona. N. je zvedavý na dôvod, ale odpoveď je natoľko zmätená, že z nej nič nepochopí. Chápe len to, že je to pre ňu otázka života a smrti. V tichu ubehne minúta alebo dve. Žena vidí, že je N. zabratý do písania a jej prítomnosť príliš nevníma (v predstieraní nezáujmu bol N. vždy dobrý), púšťa sa teda do debaty s hlúčikom štyridsiatnikov sediacich pri vedľajšom stole. Jeden z chlapov sa neprezieravo chytí na udicu, blúznivý monológ považuje za výzvu k rozhovoru, v toku nezmyslov hľadá logickú niť. Spúšťa sa ďalšia lavína zauzlených viet, z ktorých sa dá vyrozumieť len toľko, že sa kdesi komusi práve stala strašná krivda - žena striedavo tlmí a hystericky zvyšuje hlas, zdá sa tiež, že pritom reaguje na tón a dynamiku hlasu spolubesedníka. (K sluchu N. to dolieha ako podivné divadelno-tanečné predstavenie, v ktorom chvíľu dominuje mužský, chvíľu ženský part: tri kroky vpred, dva vzad, úkrok do strany, otočka...)

     Po chvíli to už chlap nevydrží a rozčúlene po žene vyštartuje, agresívnym tónom nestrpiacim odpor sa jej snaží zbaviť. Končí to lakonickým: „Hele, vypadni vodsud. Slyšíš mě? Vypadni!“ Prichádza obsluha a bláznivú vyvádza von na ulicu. Žena je ale urputný typ, o chvíľu je zase späť. Hostia pobavene krútia hlavami, v tvárach vidieť zmes odporu a ľútosti. Aj vnútro N. sa plní podobnou zmesou (už si nič nezapisuje, len pozoruje). Životná tragédia v priamom prenose nachvíľu strhne rozbehnuté rozhovory neočakávaným smerom, postupne sa ale hladiny myšlienkových prúdov ustália, nešťastnicu pohlcuje noc a hustá atmosféra redne do pôvodne pohodovej konzistencie. „Celá udalosť čímsi pripomína Hrabalovu poviedku Ingot a ingoti, ktorú nedávno vysielali na Vltave“ - poznamená si N. do zápisníka.