Sládek, Ondřej a kol. Slovník literárněvědného strukturalismu A-Ž. Praha: Ústav pro českou literaturu AV ČR a Brno: nakladatelství Host, 2018. 517 s. ISBN 978-80-88069-64-5.

Vznik štrukturalizmu, podobne ako vznik mnohých iných významných myšlienkových smerov, nemožno presne historicky vymedziť, jeho vplyv a pôsobenie sa však dá aspoň približne ohraničiť celým jedným storočím (zvlášť ak za jeho symbolický počiatok budeme považovať vydanie Kurzu všeobecnej lingvistiky Ferdinanda de Saussura v r. 1916). Je preto sympatické, že v období, kedy si pripomíname storočnicu od založenia spoločného štátu Čechov a Slovákov, vznikajú publikácie obzerajúce sa za výsledkami intelektuálnych snáh, ktoré boli minimálne vo svojich začiatkoch pevne späté aj s našou republikou. Jednou z hlavných úloh kolektívu autorov práve vydaného Slovníka literárnovedného štrukturalizmu bolo zhruba na 800 stranách hutného textu ukázať, že toto obzeranie sa do minulosti nemá len nostalgický charakter.

Nebudeme vymenúvať všetky vedné oblasti, do ktorých štrukturalizmus tým či iným spôsobom zasiahol - čitateľ sa o jeho interdisciplinárnych presahoch bude pri listovaní slovníkom stále znovu presviedčať. Navyše nepanuje ani všeobecná zhoda ohľadne toho, čím štrukturalizmus vlastne je: jedni ho považujú za ucelený vedecko-teoretický systém, iní (prevažne jeho kritici) len za jednu z mnohých bádateľských metód, zatiaľ čo napríklad Jan Mukařovský hovoril skôr o špecifickom názorovom postoji či "noetickom stanovisku": "Pravíme ,názor', abychom se vyhnuli termínům ,teorie' nebo ,metoda', z nichž první znamená pevný soubor poznatků, druhý pak stejně ucelený a neproměnný soubor pracovních pravidel. Strukturalismus není jedno ani druhé - je to noetické stanovisko, z kterého ovšem jistá pracovní pravidla i jisté poznatky vyplývají, ale jež existuje nezávisle na jedněch i druhých, a je proto schopno po obojí stránce vývoje" (s. 688).

Asi najlepšie nás do problematiky toho, čo štrukturalizmus (najmä ten literárnovedný, ktorý nás tu zaujíma najviac) je a nie je, uvedie práve citované slovníkové heslo Strukturální medoda od Ondřeja Sládka. Literárnovedných štrukturalistov aj napriek rôznorodým prístupom a odlišnostiam v osobnom štýle (áno, práve štrukturalizmus ukázal, že aj teoretický metajazyk môže mať svoj osobitý štýl) spája niekoľko kľúčových princípov, ktoré sa časom stali súčasťou povinnej výbavy snáď každého vysokoškolského študenta filologicky orientovaného odboru: dôraz na autonómnosť literárno-umeleckého výrazu (textu v užšom i širšom zmysle slova), chápanie textu ako hierarchicky usporiadaného znakového systému binárnych opozícií, medzi ktorými je isté dynamické či dialektické pnutie (jeho podstatu má práve bádateľ postihnúť a analyticky zhodnotiť), skeptický postoj voči psychologizmu, pozitivizmu a historizmu - skrátka dištancovanie sa od akýchkoľvek "sumárně a kvantitativně orientovaných výzkumů. Do popředí se naopak dostalo úsilí o kvalitativní výzkum, jehož nedílnou součástí bylo racionálněkritické a systematické bádání" (s. 689). A ďalej: "Základem strukturální metodologie je předpoklad, že detailní analýza jednotlivých částí zkoumaného fenoménu, rozbor jejich uspořádání a přesné určení jejich vzájemných funkčních vztahů, umožňuje objasnit specifické zákonitosti celku jako takového a hlavní pravidla jeho konstrukce" (tamže).

V inej slovníkovej stati (heslo Opozice od Richarda Müllera) sa pripomína, že štrukturalistický dôraz na opozitné vzťahy v rámci istého systému (langue a parole, signifiant a signifié, dielo-vec a dielo-znak atď.) má svoje základy vo filozofickom dualizme, ktorého počiatky nachádzame už v skúmaní vzťahov medzi časťou a celkom u starogréckych atomistov (porov. tiež heslo Mereologický model), v Aristotelovom chápaní metafyziky a logiky (predobrazom Greimasovho semiotického štvorca je Aristotelov logický štvorec) či v Leibnizovom učení o monádach: podrobne o týchto historických súvislostiach píše Lubomír Doležel v monografii Kapitoly z dějin strukturální poetiky s podtitulom Od Aristotela k Pražské škole[1].

Zapustenie teórie vo filozofickom kontexte je charakteristické pre československý štrukturalizmus od prvopočiatkov jeho existencie - často sa spomínajú produktívne inšpirácie zo strany práve sa rozvíjajúcej fenomenológie, predovšetkým dôraz na intencionalitu jazykového či umeleckého výrazu.[2] Štrukturalizmus sa však opiera aj o výsledky experimentálnych bádaní v oblasti prírodných vied prvej polovice 19. storočia, konkrétne o výskum molekulárnej štruktúry chemických látok a následný objav tzv. izomérie - presadzuje sa myšlienka, že zdanlivo podobné biologické organizmy (pojem "systém" sa zavedie až neskôr) môžu byť odlišne štruktúrované, a naopak, zdanlivá odlišnosť foriem môže v sebe ukrývať filiácie na hlbšej úrovni (heslo Struktura). Jakobsonova inšpirácia poznatkami z klinických výskumov tzv. afatických ochorení pri analýzach fungovania paradigmatickej a syntagmatickej osi jazyka, na základe ktorých dospel k svojej originálnej, "bipolárne" chápanej koncepcii metafory a metonymie, je tiež dostatočne známa (heslo Soumeznost).[3]

Z oboch spomenutých zdrojov, špekulatívno-filozofického a experimentálno-prírodovedného, tak vychádza myšlienkový oblúk vedúci v konečnom dôsledku k štrukturálnym prístupom v pravom slova zmysle, tzn. k sledovaniu syntagmaticko-paradigmatických a variantno-invariantných vzťahov, ktoré sa po "jazykovom obrate" zo začiatku 20. storočia postupne uplatňujú prakticky vo všetkých spoločenskovedných oblastiach: "Dominantní myšlenka francouzského strukturalismu / ... / stanovovala, že ani kulturní parole není náhodnou kreací a kombinací promluv, nýbrž realizací nevědomého, neuvědomovaného nebo hloubkového systému vztahů, pojatého synchronně" (s. 526). A "[a]čkoli Ferdinand de Saussure neztotožňoval diferenční vztahy s binárními opozicemi, v rozsáhlých oblastech sémiotického myšlení, např. v lingvistice a poetice Romana Jakobsona, v antropologické analýze (Claude Lévi-Strauss), ve strukturální sémantice (Algirdas Julien Greimas) i v sémiotice kulturních systémů (Jurij Michajlovič Lotman) připadá právě binárním opozicím nejpodstatnější úloha" (tamže).

Spôsoby aplikovania týchto princípov v literárnovednej praxi - pri analýzach básnickej výstavby verša či modelovaní rôznych naratívnych gramatík - možno spätne zhodnotiť na stovkách vedeckých článkov a monografií. Štrukturalizmus však nepracuje len so systémami binárnych opozícií, existujú ternárne a viacčlenné (n-árne) opozície, ktoré sa uplatňujú nielen v analýzach naratívnej syntaxe umeleckej prózy či básnickej výstavby verša, ale napríklad aj v "semiotickej dekompozícii" jazyka módy a iných prejavov tzv. estetiky každodennosti (od zakladajúcej Barthesovej práce Mytológie až po Univerzum vecí K. P. Liessmanna), v sociologických, ekonomických, psychologických či, najnovšie, biosemiotických výskumoch - skrátka všade, kde je kľúčovým "pojetí opoziční formy jako základní kognitivní, resp. epistemologické struktury" (s. 527).

Systém znakových opozícií či jeho neprítomnosť je práve rozlišujúcim aspektom medzi "klasickým" štrukturalizmom a neskorším nástupom postštrukturalizmu, resp. dekonštrukcie Jacquesa Derridu a Paula de Mana, pracujúcimi s koncepciami différance alebo apórie, ktoré zdôrazňovaním jazykovo-myšlienkových antinómiíspochybňujú "legitimitu pevného stanovení zakládajících, systémových vztahů opozic jejich ne-dialektickým ,zkratováním'" (s. 528). Všetko sa v zásade točí okolo hraničných pojmov "reprezentácie" (narábanie s realitou pomocou zástupného použitia znakov a ich odkazovania k nezávisle existujúcim referentom) a "ostenzie" (takpovediac priame ukázanie reality bez sprostredkujúceho delenia na "označujúce" a "označované"). Je totiž zásadný rozdiel v tom, či chápeme textom (ale tiež obrazom, zvukom, gestom a pod.) označované entity za ontologicky nezávislé od samotného procesu označovania či semiózy (filozofický realizmus klasických štrukturalistov), alebo spolu s postštrukturalistami tvrdíme, že "bytí označovaných objektů je konstruováno až v procesu sémiózy" (tamže); čo je v podstate nominalistické - či ako sa mu dnes častejšie vraví, konštruktivistické - stanovisko, na ktorom je založené uvažovanie o "neparafrázovateľnosti významu" (porov. s. 315). Mereologické vzťahy časti a celku, všeobecného a jednotlivého - zakladajúce predstavu o existencii akéhokoľvek systému, či už ide o text, hmotný artefakt alebo iné prejavy ľudského snaženia - však zostávajú kľúčovými v každom prípade: "části nemohou být určeny bez vztahu k celku a celek zároveň vstupuje do svých částí" (s. 440).

Autori objemného slovníka sa úspešne vyhli riziku prílišného rozkošatenia jednotlivých hesiel do sfér, ktoré majú s literárnou vedou len málo spoločného. A tak aj zo statí, ktoré sa odrážajú od primárne filozofickej (Dialektika, Epistéma, Fenomenologie, Strukturalismus a marxismus), lingvistickej (Eufonie, Fonologie, Lexikální vrstva, Hlásková instrumentace), umenovednej (Architektura, Drama, Moderna, Strukturalismus a film, Strukturální uměnověda) či širšej kultúrno-spoločenskej (Systém, Dialogičnost a monologičnost, Sebeorganizace, Moc) problematiky, je zrejmé, čo z pertraktovaného materiálu a akým spôsobom súvisí so štrukturálne orientovaným literárnovedným či umenovedným výskumom. Napríklad v stati venovanej fenomenológii sa podrobne komentujú jednotlivé vrstvy literárneho diela, ako ich chápal Roman Ingarden, spolu s procesmi fenomenologickej redukcie, ktorými sa literárny text v čitateľskom vedomí postupne pretvára z neutrálneho jazykovo-kompozičného útvaru na esteticky príznakový intencionálny objekt. Zároveň tu nájdeme dôležité momenty, ktorými filozofická fenomenológia ovplyvnila jednotlivé školy využívajúce nástroje štrukturálnej poetiky: Mukařovského často zmieňované ponímanie "zámernosti a nezámernosti" v literatúre a umení, recepčnú poetiku Kostnickej školy, koncept "intencionálneho klamu" v angloamerickej Novej kritike či ďalšie rozvedenie problematiky znakovosti v semiotických prácach Tartusko-moskovskej školy. Nezanedbateľným styčným bodom medzi fenomenologickou filozofiou, hermeneutikou, psycholingvistikou, recepčnou estetikou, kognitívnou vedou a štrukturálnou poetikou, ktorá zároveň prepája sféru telesnosti so sférou jazykovej kreativity, je hojne diskutovaná otázka subjektivity (heslá Autor, Básnická osobnost, Individuum, Vnímatel a ďalšie). Na druhej strane, materiálu zaoberajúceho sa aj inými predmetmi štrukturálneho výskumu, než je umelecká literatúra - resp. literárna veda - je v knihe toľko, že vymedzujúci prívlastok "literárněvědného" v jej názve môže pôsobiť trochu zavádzajúco (zastrešujúcou oblasťou tu je skôr estetika než literárna veda). Nemá to však byť myslené ako výčitka, je skrátka opäť raz vidieť, že aktuálna potreba interdisciplinárnych prístupov v humanitných vedách nie je otázkou módnych trendov, ale vyplýva zo stavu vecí.

Dôležitou úlohou podobných príručiek, okrem systematizácie kľúčových pojmov a kategórií z danej oblasti, je poukazovanie na podobnosti a odlišnosti v ich chápaní u rôznych autorov či v rôznych myšlienkových školách a prúdoch. S terminologickým triedením potom súvisí zasadzovanie špeciálnych pojmov z užšie vymedzených literárnovedných disciplín do širšieho (umenovedného, spoločenskovedného) kontextu. Aj túto funkciu plní recenzovaná publikácia viac než dobre: odhaľuje totiž významové odtiene v teoretických konceptoch, ktoré vyzerajú veľmi homogénne len na prvý pohľad (napr. odlišné chápanie ostenzie u Umberta Eca a Iva Osolsobě vyvoláva otázku, či ešte možno hovoriť o jednom a tom istom termíne).

Slovník tiež pracuje s literárnoteoretickými (resp. naratologickými) kategóriami typu aktant, akcia, fokalizácia a pod., na ktorých vidíme istú ambivalentnosť ich uplatňovania - napr. s koncepciou rozprávačského hľadiska pracuje inak tradícia anglosaská ("point of view"), ruská ("točka zrenija"), nemecká ("Erzählperspektive") či francúzska ("focalisation"), nehovoriac už o tom, ako voľne s podobnými pojmami zachádza literárna kritika či denníková publicistika. Popredná česká naratologička Alice Jedličková vidí problém v nedostatočnej terminologickej disciplinovanosti: "Častým problémem teoretizace hlediska je nedůsledná aplikace parametrů navržených v rámci jedné naratologické koncepce" (s. 285). Príčina však môže mať aj všeobecnejší charakter, resp. môže vyplývať z ambivalentnej podstaty samotného jazyka umeleckej literatúry, v ktorom sú striktné dištinkcie na "príbeh" a "diskurz", "čas rozprávania" a "čas rozprávaný" a podobné vedľajšie produkty dualizmu obsahu a formy možné len za cenu značných zjednodušení. Namiesto hľadania zmyslu a podstaty estetického pôsobenia literárnych diel tak máme niekedy do činenia skôr s hľadaním vhodnej taxonomickej priehradky, čo zas a znovu evokuje základnú heuristickú otázku: Na čo je to dobré? Inými slovami, ak sa metodológia čoraz exaktnejšej kategorizácie, ktorá stojí v základoch štrukturálnej lingvistiky (a tá ju, ako vieme, prebrala z prírodných vied), automaticky prenáša do literárnovedného diskurzu, výsledky nemusia byť vždy rovnako produktívne. V slovníku citovaný James Phelan to vníma ako dôsledok "snahy o jasnou teoretizaci vyprávění, která někdy může vést k restrikci škály jeho skutečných možností" (s. 288). Neustále je asi treba mať na zreteli špecifiká estetického výrazu, ktoré, ako to vyjadril Kant v Kritike súdnosti, "[n]epředstavují, tak jak je tomu u logických atributů, to, co je obsaženo v našich pojmech / ... /, nýbrž něco jiného, co dává podnět obrazotvornosti, aby se rozprostřela nad množstvím příbuzných představ, které ponechávají k myšlení více, než lze vyjádřit pojmem určeným slovy"[4]. Ďalšia budúcnosť štrukturálnej poetiky tak zrejme bude závisieť aj od toho, či sa jej podarí predkladať aj zásadnejšie otázky, než občas vidíme v sporoch o uplatňovanie "dvojčlennej" či "trojčlennej" schémy naratívu, alebo o tom, kde presne v tom ktorom texte stojí hranica medzi "fokalizovaným" a "fokalizujúcim" rozprávaním.

Na príprave slovníka pracovalo 31 popredných odborníkov z Čiech i Slovenska a z jednotlivých statí okrem nutnej miery erudície cítiť dlhodobé premýšľanie nad jednotlivými problémovými okruhmi: výsledkom je úspornosť formy bez nutnosti zjednodušovania obsahu. Heslá sú zoradené v abecednom poradí a prepojené štandardným systémom odkazovacích značiek, umožňujúcim dať si samostatné problémy do kontextuálnych súvislostí. Každé heslo je doplnené zoznamom zahraničnej i domácej literatúry a výberovú bibliografiu nájdeme aj na konci knihy. Celková úprava slovníka (samozrejmosťou je pevná väzba) pôsobí solídne a vkusne. Štrukturalizmus však, ako snáď vyplynulo zo všetkého vyššie povedaného, nie je javom "lokálneho významu". Dúfajme, že kniha z dielne Ondřej Sládek & kol. zužitkuje svoj potenciál prezentovať vklad českých a slovenských bádateľov do tohto myšlienkového smeru aj mimo naše geografické hranice.

Poznámky

[1] DOLEŽEL, Lubomír. Kapitoly z dějin strukturální poetiky: od Aristotela k Pražské škole. Brno: Host, 2000. 246 s. ISBN 80-7294-003-1.

[2] Podľa súčasného literárneho teoretika a estetika Petra V. Zimu (ZIMA, Peter V. Literární estetika. Olomouc: Votobia, 1998. 447 s. ISBN 80-7198-329-2) šlo pražským štrukturalistom v zásade o "vytvoření takové teorie literatury a umění, jež by respektovala vlastní zákonitosti a autonomii děl, aniž by opomíjela jejich společenskou genezi a účinek" (cit. dielo, s. 182). Aby ich teórie nestáli na vode, zapustili ich do už existujúcej filozoficko-estetickej tradície, pričom názorovo sa postavili niekam medzi Kantovo zdôrazňovanie autonómie umeleckého výrazu a Hegelovo "heteronomické" videnie umenia: "Podobně jako Adorno usilovali i oni o dialektické zprostředkování kantovského stanoviska s hegelovským a soustředili se na historickou strukturní analýzu, vycházející z kantovských a formalistických premis a kombinující Saussurovu lingvistiku s Husserlovou fenomenologií a Durkheimovou sociologií" (tamže).

[3] Na Jakobsonovom diele názorne vidieť, čím bol a je štrukturalizmus taký výnimočný: z jednej strany minuciózne sledovanie detailov analyzovaného materiálu s oporou v dlhodobom empirickom výskume, z druhej strany zovšeobecňujúce smerovanie k elegantne (vskutku kantovsky) vybrúseným maximám typu "Poetická funkce projektuje princip ekvivalence z osy výběru na osu kombinace" (JAKOBSON, Roman a ČERVENKA, Miroslav, ed. Poetická funkce. Jinočany: H & H, 1995, s. 82).

[4] KANT, Immanuel. Kritika soudnosti. Preklad Vladimír Špalek a Walter Hansel. Praha: Odeon, 1975. 271 s.Vložte svůj text...