Sprievodca „sprievodnými javmi“. Mestský text u Juraja Briškára

     Už úvodné vety Briškárovho Sprievodcu nezrozumiteľnosťou (2014) obsahujú základné pojmy, okolo ktorých sa bude točiť veľká časť tohto pozoruhodného „bezdejového“ románu (resp. románu, ktorý opäť raz otvára otázku po zmysle a povahe dejovosti v literatúre): „mnohotvárnosť“, „dôvernosť“, „výnimočnosť“, „pozornosť“. Každý z pojmov implikuje svoj protiklad, či skôr celú sieť sémanticky jemne odstupňovaných protikladov, ktoré sa v priebehu rozprávačovho putovania bližšie nepomenovaným mestom stávajú čoraz zreteľnejšími. Vzťah medzi časťou a celkom je pritom kľúčový - každý verbálny, vizuálny či akýkoľvek iný fragment skutočnosti si hľadá kontext, v ktorom by rozohral svoje významové možnosti. Náhodný prvok, ktorý nezapadá do skladačky vstrebávaných vnemov, pôsobí redundantne, vytvára dojem neprimeranosti, náhodnosti, banality. Fragmenty životných udalostí zvyčajne získavajú ráz osobitosti len natoľko, nakoľko sa stávajú znakovým poukazom na zmysluplnú zavŕšenosť celku, ktorá predpokladá existenciu zámeru, v prípade textu autorskej intencie. Každý mimovoľne odlúpnutý moment reality sa preto musí stať súčasťou celkového naratívneho tvaru, ktorý v tomto prípade nie je ani mimetický, ani fikčný v obvyklom slova zmysle: zobrazované udalosti v podstate nič „nenapodobujú“ a nespája ich žiaden „vymyslený“ príbeh.

     Všednosť - ruch ulice, cesta v MHD, návšteva nákupného centra a pod. - sa postupne narativizuje tým, ako sa odhaľujú nové styčné plochy v pásme rozprávačových asociácií. Nejde o bezprostredné reakcie mechanizovanej „ruky s perom“, ktoré by dovoľovali hovoriť o automatickom zapisovaní: pero nielen zapisuje, ale predovšetkým hovorí - k niekomu a o niečom, hoci táto neodmysliteľná podmienka akéhokoľvek zmysluplného rozprávania si v podobných prípadoch vyžaduje vyššiu mieru čitateľskej zaangažovanosti. Pri tomto type prózy ťažko čakať, že budeme plavne unášaní pútavým príbehom - pútavosť je tu nahradená pripútanosťou k „tu a teraz“: časová stránka textu je oslabená na minimum, horizontálny pohyb mestom (jedna z kapitol má príznačný názov Horizontálny dážď) prevláda nad vertikálnym pohybom vrstvami pamäti. Verbálne ozvláštňovanie práve prebiehajúceho môže byť únikom z každodennosti či snahou o jej ornamentálne skrášlenie, ale tiež neustálym preskupovaním významotvorných ťažísk, t. j. prenášaním váhy z udalostí obvykle považovaných za „centrálne“ na tie „periférne“: „Potenciálne príbehy plné veľkolepých aj celkom obyčajných cieľov a iné konštrukcie ma nechávajú chladným, no ich sprievodné detaily vo mne dokážu vyvolať nadšený obdiv“ (s. 76)[1].

     Sociológia literatúry chápe pojem estetickej funkcie širšie než štrukturálna poetika - aj vecný text s primárne informačno-poznávacím zameraním môže za istých okolností nadobudnúť estetický účinok. Podstatným je špecifické naladenie recipienta, kantovská „nezainteresovaná záľuba“ (interesseloses Wohlgefallen) či „účelnosť bez účelu“, ktoré sú akýmsi základným menovateľom všetkých estetických zážitkov - koniec koncov, akékoľvek konceptuálne prístupy v umení či literatúre sú možné len vďaka tomuto princípu. Ako písal už začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia Karel Krejčí (rozvíjajúc tézy známej Mukařovského state Estetická funkce, norma a hodnota jako sociální fakty, ktorá vyšla o pár rokov skôr): „Jdeme-li do důsledků, můžeme si představiti dokonce i takového čtenáře jízdního řádu, který v něm nehledá dopravní spoje pro vlastní cestu, nýbrž baví se sledováním řady známých a neznámých míst a jejich kilometrových vzdáleností, případně vzpomínkami a představami, které s jejich jmény spojuje“ (Krejčí, 2008, s. 61). Aj Briškárov rozprávač podobným spôsobom zároveň číta i píše svoj mestský text, fascinovaný jeho evokačnými možnosťami ako mnohí „mestskí chodci“ pred ním (porov. Hodrová, 2006). Opisované vnemy sú pritom vždy fyzicky hmatateľné a zmyslovo konkrétne: text si pohráva s výrazovými možnosťami esejistiky, ohľadáva a rozširuje jej tvaroslovie smerom k umeleckej próze, nemá však podobu „literátskeho“ výpočtu miest a osobností spojených s mestskými legendami typu Ripellinovej Magickej Prahy či Magrisovho Dunaja.

     Ak by sme si pomohli metaforikou, prostredníctvom ktorej iný vplyvný sociológ, Zygmunt Bauman, charakterizuje prevládajúce osobnostné vzorce postmodernej spoločnosti, mal by Briškárov hlavný hrdina zrejme bližšie k modelu „flanéra“[2] alebo „tuláka“ než k „pútnikovi“, ako ho chápala tradičná protestantská etika (Baumana zaujíma jej sekularizovaná podoba po nástupe modernity): „Postava poutníka se skutečně zdála být zkratkovitým a současně zobecňujícím popisem hlavních znaků života moderního člověka; popisem, který bezchybně zachycoval ,cílovost‘ takového života a návyk hodnotit každý fragment života a každý životní čin z hlediska toho, zda okamžik dosažení cíle přibližuje nebo oddaluje. ,Všichni jsme poutníky životem‘ - opakovali protestanští kazatelé. Život je pouť a jako při každé pouti je cílové místo předem známo, ačkoliv tam poutníci obvykle nikdy předtím nebyli a nemají určitější představu o tom, jak toto místo vlastně vypadá. /.../ [Ž]ivot spočívá v pečlivém plánování trasy, střízlivé úvaze o její náročnosti, racionální kalkulaci nákladů a efektivity způsobů dopravy“ (Bauman, 1995, s. 29 - 31). Briškárovho sprievodcu možno chápať aj ako absolútnu negáciu vyššie uvedených postojov.

     Svojskú dikciu jeho hlavného - a jediného - hrdinu, v ktorej sa neprestajne prepletá narácia s deskripciou, možno prirovnať k jednému zo súčasných fotografických postupov, označovanému ako „fotografia všednosti“ či „nefotografia“ (termín kurátora a teoretika fotografie Pavla Vančáta[3]). Ide v nej o zámerné vyhľadávanie z hľadiska kompozície, tvarovosti či tonality málo fotogenických motívov - zátiší, architektonických detailov a pod. - zbavených akejkoľvek prvoplánovej atraktivity (porov. napr. tvorbu Jana Svobodu v charakteristicky nazvanej knihe Nejsem fotograf či aktuálne práce Michala Kalhousa alebo Ivana Matejku). Iste, je v tom aj určitá vzdorovitosť voči všadeprítomnému vizuálnemu smogu či kritika formálne dokonalej bezobsažnosti sériovo produkovaného gýču. Je to ale vzdorovitosť neokázalá, v ktorej sa ani tak nerozdávajú „facky dobrému vkusu“, ako skôr ukazuje, že pri určitom uhle pohľadu a vnútornom naladení tvorcu i recipienta môžu do popredia vystupovať subtílnejšie odtiene myšlienkových a emočných obsahov. (Mimochodom, podobne koncipované fotografie má autor aj na svojich webových stránkach.)

     Vráťme sa k tomu, čo bolo povedané na začiatku. Z pohľadu Briškárovho mestského chodca sa neustále menia kontexty rozohrávaných scén spolu s tým, ako sa v jeho vedomí preskupujú rôzne úrovne v hierarchii priestorových vzťahov, ktoré sú súčasne vzťahmi axiologickými: komplex protichodných znakov, nech by boli prezentované akokoľvek neutrálne či odťažito, v literárnom texte vždy implikuje určitý hodnotový pôdorys. Pre fenomenológiu urbánneho priestoru dôležité kontrasty medzi prírodne živelným a ľudsky kultivovaným (porov. Marcelli, 2011) sú v prúde rozprávačovej reči zasadené do rámca akýchsi permanentných „poznámok na okraj“, ktoré v podstate nahrádzajú úlohu kulminačných bodov či explicitne vyjadrovaných apelov, ako ich poznáme z tradičnejších naratívov: „Rastliny v parku sú pripravené stať sa oporou sentimentálnych výhľadov do krajiny aj sústredených zátiší. Možno ich podrobiť analýze, rozobrať list po liste, vlákno po vlákne, v tom hlavnom, čo všetky tie prekvapivo ľudské gestá v korunách stromov, elegantné, no ostré posunky vysokej trávy uprostred trsov ticho odkvitajúcich ruží znamenajú, to však veľmi obmedzene, ak vôbec, dokáže pomôcť. Rovnaké postoje, ktoré by sa kdesi vo vysokých poschodových budovách na lesklej dlažbe zdali nevhodné, uprostred sviežich mäkkých trávnikov prinášajú radostné uvoľnenie“ (s. 20).

     Briškárov román možno čítať aj ako mierne ironickú sondu do súčasného „tekutého“ postmoderného sveta, v ktorom sa veci, slová a udalosti čoraz viac hodnotovo neutralizujú a zlievajú do vopred pripravenej, politicky korektnej formy globalizovaného produktu: chodca na zámerne bezcieľnych potulkách mestom (ich bezcieľnosť sa znovu a znovu podčiarkuje) obklopuje všadeprítomná reprodukovaná hudba, ktorá jednotlivé gestá, pohyby či konverzácie zúčastnených náležite podfarbuje pomerne úzkou škálou „predvarených“ nálad. Inými slovami, zrozumiteľnosť je v románe neraz len iným výrazom pre nevšímavosť, otupenosť či stereotypnosť. Text však čitateľa zároveň vedie k tomu, aby v konfigurácii stvárňovaných situácií nehľadal nejaký ústredný myšlienkový koncept či štylistický modus (ironický, patetický ani žiaden iný), ale aby sa skôr snažil v zdanlivej homogenite mestských znakov rozoznávať čoraz drobnejšie, obvykle prehliadané, dištinkcie. Mohli by sme povedať, že prah recepčnej citlivosti sa - v rovine narácie i v rovine čítania - postupne znižuje až na hranicu permanentného údivu z možnosti poznávania ako takého. Na druhej strane, občasná preexponovaná štylizovanosť naivne ozvláštňujúceho pohľadu „návštevníka z inej planéty“ (literárny topos cudzinca, ako o ňom píše Daniela Hodrová a ďalší teoretici mestského textu) núti podozrievať autora aj z istej - možno podprahovej - sebaparodizácie. Briškárovský „ahasver“, „odyseus„ či „théseus“ je vždy tak trochu klaun.

Poznámky

[1] Tu a ďalej v zátvorkách odkazujeme na knihu BRIŠKÁR, Juraj. Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Levoča: Modrý Peter, 2014. 131 s. ISBN 978-80-89545-35-3.

[2] V slovenčine ťažko nájdeme ekvivalent výstižného českého prekladu „zevloun“ či poľského „spacerowicz“ - slovníkom ponúkaný výraz „povaľač“ zďaleka nevystihuje celú škálu baudelairovsko-benjaminovských konotácií (a to ani keby sme ho doplnili prívlastkom „kaviarenský“).

[3] Pozor, nemal by sa zamieňať s „postvizuálnou“ konceptuálnou fotografiou, v ktorej je už výtvarná stránka výrazu úplne irelevantná. 

Bibliografia

BAUMAN, Zygmunt. Úvahy o postmoderní době. Praha: Sociologické nakladatelství, 1995. 165 s. ISBN 80-85850-12-5.

HODROVÁ, Daniela. Citlivé město: eseje z mytopoetiky. Praha: Akropolis, 2006. 414 s. ISBN 80-86903-31-1.

KREJČÍ, Karel. Sociologie literatury. Praha: Grada, 2008. 160 s. ISBN 978-80-247-2623-6.

MARCELLI, Miroslav. Mesto vo filozofii. Bratislava: Kalligram, 2011. 188 s. ISBN 978-80-8101-400-0.